Občas sa nad ním určite všetci aspoň na chvíľu zamyslíme. Aký vlastne je ten NÁŠ zmysel života? Je cesta po ktorej kráčame tá správna? Čo ak sa rozhodnem prehodiť výhybku, jednoducho zmeniť smer?
Poznám ľudí, ktorí celý svoj život prežili v biede a utrpení, a to len preto, že nemali odvahu niečo zmeniť. Všetci ich ľutovali, hovorili o akomsi karmickom zaťažení. Utrpenie bolo chlieb ich každodenný. Prečo? Všetci máme na výber. Neoplatí sa čakať, že raz sa to všetko zmení. Život je TU a TERAZ!
Určite je na to potrebná istá dávka odvahy, len tak vymeniť zamestnanie, partnera, možno len tapety… No vedzme, že je to naša voľba a náš život, preto neváhajme, chyťme ho “za pačesy” a vytrasme z neho čo najviac.
Veľa sily
Želá Lily
Od môjho posledného prieskumu nejakej fanatickej akcie ubehol už nejaký týždeň a môj život sa znova dostal do starých zabehnutých koľají. Môj mozog už skoro vytesnil obsah 5-hodinovej prednášky najlepšieho českého humoristu Iva Aštara Bendu, tak ako aj pohľad na jeho veselé, no jednoduchšie publikum. Možno som divný, no pomaly ale isto som dostával chuť znova sa pobaviť pohľadom na partičku magorov, ktorým stačí ukázať pár obrázkov vystrihnutých z leporela pre 3 až 5-ročné deti, a oni zasvätia svoj život čakaniu na príchod flotily vesmírnych lodí plnej anjelov svetla. Možno som naozaj divný… Každopádne to, čo som spravil, bola najväčšia chyba za posledné mesiace môjho života.
Ako každý deň som sedela na verande a šúpala zemiaky. Zahalená tým otravným “rúchom”, v ktorom som sa potila ako somár v kufri som len v tichu premýšľala nad deodorantmi v bohatej Európe, či ešte bohatšej Amerike. Ledva som pootočila hlavu k domu, ale čo som uvidela, bol len slabý výjav každodennej obyčajnej rodičovskej hádky. Nemohla som sa na to dívať, pretože podľa uplakaného pohľadu matky, som zistila, že sa zase “rozprávajú” o mojej svadbe…
Vrátila som sa k zemiakom- nechcela som o tom premýšľať. Veď mám len dvadsať rokov?! Keď som to raz ako obhajobu vytiahla na otca, len mi odvrkol, že moja mama sa vydávala v sedemnástich.
Otvorila oči a pocítila v nich prudkú bolesť zo svetla,ktorého bolo v miestnosti akosi priveľa.Videla všetko biele a chvíľu rozmýšľala nad alternatívami kde by sa mohla nachádzať.Pod vplyvom liekov,ktoré prúdili jej žilami a bolesti,ktorá prechádzala celým jej telom,prišla k záveru,že je buď v nebi alebo vo vnútri snehovej gule.Obraz sa po chvíli začal zaostrovať a zistila,že leží na posteli,v bielych perinách v izbe vymaľovanej na bielo.Vyzeralo to celé ako nemocnica.Bola to nemocnica.Zvuk pípajúceho prístroja to potvrdil.Keď sa zaostrilo už aj v hlave,myšlienky a otázky začali prúdiť neuveriteľnou rýchlosťou.Uvedomila si,že zrazu si dovidí na palce na nohách,čo v posledných mesiacoch nebolo možné.Rukou si prešla po plochom bruchu a zacítila na ňom obväz a krátko po tom aj bolesť z rany.Chcela niečo povedať,chcela sa len nadýchnuť,ale trubica,ktorá jej vychádzala z krku jej v tom zabraňovala.Nemohla dýchať.Snažila sa zo všetkých síl ale nešlo to.
Už dlhšiu dobu ma udivuje jedná vec. Slováci boli predsa odjakživa vychýrení majstri či už murári, drotári, poľnohospodári… V každom odvetví sa našiel špičkový odborník. Ak sa stalo, že jeho práca mala drobnú závadu, jednoducho prišiel, opravil, príp. vymenil.. Ak sa, nedajbože, „sekol“ v oprave, opravil to zadarmo. Šlo predsa o jeho dobré meno, o jeho česť. Samozrejme, že sa našiel aj taký, ktorý sa chcel obohatiť na nekvalitnej práci, či nekvalitnom výrobku. No ten ústnou reklamou prišiel o ďalších potencionálnych klientov. Je úplne prirodzené, že sa každý radšej obráti na poctivého odborníka v pravom slova zmysle. Kam sa však podela naša slušnosť a česť v novom storočí?
Uvediem malý príklad:
